Na spoločné sprchy v strede intrákovej chodby som bola zvyknutá na strednej škole. Jediným rozdielom pri ich využívaní a nepohodlí pri pocite, že nemám súkromie je, že teraz ich zdieľam spolu s opačným pohlavím.
Sprchy na našom poschodí ani nie sú oddelené, tak sa teda chodíme sprchovať na prvé poschodie. Bolo tak aj v utorok. Nikdy predtým sme na dvere neklopali, len sme si proste otvorili a vošli, no vtedy som mala také čudné nutkanie zaklopať a opýtať sa, či môžeme ísť dnu. Pýtam sa teda can we go in? Spoza dverí sa ozve príjemný mužský hlas: yes sure, come in.
Nič zvláštne, najskôr som si to neuvedomila. Pozrúc sa na lavičku, kde ležali trenky, osuška a až po vdýchnutí príjemnej vône mužského sprchového gélu si uvedomujem, že nastal deň, kedy musím vykročiť z mojej komfortnej zóny a zažiť čo-to nové. Myslela som si, že to zvládnem, ale vo chvíli, keď človek potrebuje chvíľu súkromia, som to naozaj nedokázala, a tak sme sa vydali čakať pred dvere.
Keď tento muž odchádzal, len sa pousmial a pustil nás dnu. Celkom fajn, myslím si. Dnes sa situácia opakuje. Dvere boli otvorené, tak sme vošli dnu. Pridala sa k nám milá černoška a v rohu bol on. Muž. Asi si na to pomaly zvykám. Po odchode z kúpelne a držiac v ruke šampón, sprcháč a kopu oblečenia, stretám rôzne pripité národnosti, no len Španiel si všimne Slovenku s turbanom na hlave a zdraví ju [bona sera]. Cítim sa tu fajn, ale aj čudne.
Nehovoriac o tom, že mi vadí, keď si umývam zuby, a niekto mi robí spoločnosť. Zvykám si na prítomnosť Maróčana, ktorý si géluje vlasy, či na prítomnosť Španiela, holiaceho si svoje strnisko. Učím sa, ktoré hodiny sú najlepšie, aby som mohla ísť na wécko bez prítomnosti nejakej osoby. Čakám, kedy príde deň a záchod bude čistý. Zatiaľ sa mi to veľmi nedarí.
Zvykám sa na to, že tu chodím s dvoma copíkmi a Španiel mi s úsmevom povie "Hi" alebo na prechádzky v turbane, kde cestou z kúpelne v kuchyni vidím Španiela, ktorý prežúva svoju večeru. Zvykám si na ľubozvučnú reč španielčiny, aj hocijakých iných jazykov nesúcich sa chodbami suterénu najmä po desiatej večer.
Snažím sa zvyknúť si na to, že sme tu teraz všetci ako jedna veľká rodina. Dúfam, že sa mi to čoskoro podarí, lebo mám stále čudný pocit, keď si tu v srdiečkavom pyžame vykračujem okolo nastajlovaného chlapca pripraveného odísť na párty.
foto: thoughtcatalog.com