A nehovorím to len tak. Nikdy by som si nepomyslela, že by som bola smutná z toho, že končí škola, a že ak urobím skúšky, tak príde to dlho očakávané a všetkými chcené voľno. Ach. Teraz je tomu naozaj inak.
Erasmus končí. Zajtra je na Karlovke rektorský deň – neučí sa. Moja obľúbená hodina v Českej telke teda odpadá, ani obed v budove televízie s Barborkou a pánom docentom sa nekoná. Taktiež nebudeme bežať na Celetnú, aby sme stihli prísť na tvorivé dielne. Učíme sa teda ešte vo štvrtok a v piatok, a ja sa zamýšľam tým, ako rýchlo letí čas.
On sa asi fakt nedá zastaviť. Tak to, bohužiaľ, nefunguje. Možno je to škoda, ale možno je to fajn. Ja neviem, ale nechcem, aby erasmus skončil. Nie nie nie. Erasmus je super. Je to super šanca ako spoznávať samú seba a aj okolitý svet. Kultúrne rozdiely, prehnaná byrokracia, možnosť cestovať, socializovať sa, spoznávať nových ľudí a kultúry, v malom množstve aj jazyková bariéra - to sú veci, ktoré človeka učia trpezlivosti, vytrvalosti a určitej sebaorganizácii. Táto skúsenosť je pre mňa aj veľkým odborným prínosom do mojej žurnalistickej praxe, ktorá by sa mi u nás nedostala v takej miere. Najradšej by som tu ostala a nikdy nechcela koniec erasmu. Ja sa rozplačem.
Ale asi sa s tým musím zmieriť. Je šestnásty máj a ja len krútim hlavou nad tým, ako to celé zbehlo. Keď sme tu s Mirkou prišli jedenásteho februára, boli sme plné stresu a nervov, že ako nám tu bude, ako nás prijmú nádejní spolužiaci, ako to bude v máji a podobne. Máj už kráča z kopca a my nechápeme. Musí to všetko ísť tak rýchlo?
Ale tak to v živote chodí. Krásne chvíle nám utekajú pomedzi prsty a my si ich nevšímame, lebo si povieme, že veď to ešte príde, ešte mám na to čas. Ale čo ak nie?
Skúsme si život užívať a všímať si tie krásne chvíle. My v tom ešte v rámci bohémskych erasmáckych možností chceme pokračovať aspoň jeden a pol mesiaca.
