Už dlho som zvažovala, že napíšem takýto post. Ako je v dnešnom super modernom svete zvykom, ľudia súdia to, čo oní nosia, ako sa tvária, kam chodia, prečo sa rozhodli tak, ako sa rozhodli, prečo vyzerajú ako vyzerajú, a tak - klasika, všetkých hodíme do istého vreca na základe NAŠICH predstáv a ideálov, ako by čo malo byť.
Môžem povedať, že s istým typom - ani nie tak pohŕdania, ale prekvapenia, zdesenia a pohľadov "prečo erasmus v Prahe", som sa stretla nejedenkrát. Odkedy bolo jasné, že pôjdem na Erasmus, ľudia sa pýtali kam a čo ma k tomu viedlo. Len čo som im povedala, že budem v Prahe, mali ste vidieť ich tváre! Zdesenie (častokrát sprevádzané smiechom), ako keby som bola z inej planéty. Vraj Praha, že čo tam chcem zažiť? A že prečo som nešla ďalej, však rozumiem češtine, to mi nič nedá a bla bla. Ľudia sa tomu smejú, vraj som si naozaj mohla vybrať lepšie. (Mohla som?). Preto som sa rozhodla v skratke napísať o tom, ako to v skutočnosti bolo. :)
Po príchode z Anglicka som mala veľkú túžbu cestovať, zažívať niečo nové. Neviem, prečo mám pocit, že vtedy som sama sebou. Slobodná a nespútaná. Prišla ponuka zúčastniť sa Erasmu. Pamätám si ten večer - sedela som v obývačke, maminka v chodbe vešala prádlo a ja sa jej pýtam, čo by povedala na to, keby znova takmer na polrok niekam odídem. Tentokrát by to nebolo za prácou ani kvôli cestovaniu, primárne by som krajinu opustila kvôli štúdiu. Boli to dni váhania, až som nakoniec pár dni pred final date odoslala prihlášku. Mohla som si zvoliť tri školy. Mojou prvou školou bola univerzita v Londýne. Londýn je moja srdcovka, preto to bola prvá možnosť. Ako druhú školu som si vybrala Karlovku a ako tretiu možnosť, keďže som už pomaly pasívny znalec základov francúzskeho jazyka, zvolila som si univerzitu vo Francúzsku. Prihláška odoslaná a ja celá nažhavená čakám na rozhodnutie, až mi jedného krásneho dňa príde mail (aj mi volali), že to čo za blbosti som si tam poklikala, vraj naša škola má zmluvu s Prahou a nejakou univerzitou v Portugalsku. Hovorím, že som to nevedela, pretože mne sa dali navoliť rôzne univerzity, a tak som teda volila krajiny podľa mojej preferencie. Pani doktorka mi ale oznamuje, že mám veľké šťastie, že som si ako druhú možnosť zvolila Prahu, že teda je malá šanca, že by to mohlo klapnúť. Tak som dúfala, že by to naozaj vyšlo.. A ono sa to stalo.
Tento post chcem venovať všetkým, ktorí sa čudujú, prečo som v Prahe. Všetkým tým, ktorí namiesto toho, aby počas vysokoškolského štúdia skúsili niečo podobné, radšej sedia doma, lebo ich strach, papierovačky a neviem čo iné, odradí od toho, aby to skúsili. Taktiež tým, ktorí si myslia, že Erasmus je len oddych a flákačka. Áno, možno ten prvý týždeň to tak bolo, ale robiť semester a skúšky na dvoch univerzitách naraz sa mi ako malina nezdá. Ale ja som si vybrala túto cestu a verím, že to zvládnem.
Nateraz si myslím, že Praha (=erasmus) je to najlepšie, čo sa mi mohlo počas štúdia stať. Na jednom predmete, ktorý sa týka tvorivých dielní, sme zapísaní štyria, a novinár z praxe nám hovorí čo a ako. To je super podľa mňa, lebo sa nám naozaj môže venovať.
Tak veľmi som sa bála tohto prvého týždňa v škole, najmä preto, že štúdium tu je zamerané aj na prax priamo na vyučovaní, kým na Slovensku sa zatiaľ viac pohybujeme v rovine teoretickej a prax si každý študent rieši individuálne. Najväčší strach som mala z toho, ako pozadu, čo sa týka praxe v rozhlase a telke, budem za mojimi rovesníkmi. A ono to tak aj je. Som pozadu. Mám čo robiť, aby som ich dobehla, no verím, že tento semester sa o to pokúsim aspoň sčasti. Teším sa, ako budem hovoriť na mikrofón, nahrávať, pracovať v strižni a podobne.
Nehovorím, že na Slovensku je to zlé, teóriu, samozrejme, potrebujeme - bez nej by sme teraz v oblasti poznatkov neboli tam, kde sme (a nehovorím len o mojej univerzite, stretla som tu ľudí z odboru z iných univerzít u nás, a majú to podobne). Z hľadiska praxe a skúsenosti sú tu možno lepšie podmienky pre uchytenie sa v odbore v budúcnosti. Už len keď sa pozriem na to, že či sú to študenti prváci, druháci, tretiaci, alebo magistri, väčšina z nich tu už pracuje v médiách. Buď v rádiách, denníkoch, ale asi aj v telke. Keď príde ponuka do školy k nám, väčšinou si médiá žiadajú aspoň bakalársky vzdelaných ľudí, čím sme my mladší, trochu znevýhodnení. Proste tu ľudia majú trochu iné príležitosti.
Dúfam, že mi štúdium v Prahe rozšíri obzory a naučím sa tu veľa nových vecí. Nechcem sa týmto postom nikoho dotknúť, len som chcela objasniť to, že Praha mi naozaj má čo dať. VEĎ TO BOLA MOJA VOĽBA. A tak to trochu prepojím aj s inými oblasťami života. Ľudia sú rôzni, každého napĺňa niečo iné. Keď sa niekto pre niečo rozhodne, nemali by sme ho súdiť, ale mali by sme sa snažiť to akceptovať.
Peace and love,
toto je môj názor - len nejaký súhrn dojmov a odlišností, ktoré ZATIAĽ vidím v študijných plánoch a pracovných príležitostiach :)
Takto to vidím teraz, uvidíme, ako sa môj názor bude formovať počas semestra :)
PS: Mám zmiešané pocity z toho, že som to publikovala. Ale píšem od srdca a úprimne, ako by to novinár mal robiť. Nechcem sa báť byť úprimná, lebo keď som úprimná, SOM TO JA :)